Naša návšteva

apríl 2019

Spolu s mojou mamou a dcérou som navštívila toto mesto akoby troch tvárí, ktorého stred svedčí o dôsledkoch minulosti a za jeho bránami vidno romantické 19.storočie ako taká krásna prírodná obruč a v celom ostatnom okolí sa rozprestuera moderná doba so všetkými svojimi plusmi i mínusmi.

Chrámy skryté v portáloch mesta

Svojou skrytosťou akoby čakali na Vzkriesenie

Kruhové stropy tvoria krásnu akustiku 

Pohľad zhora na Bolognu

Socha mladého Michelangela

Na ôsmom ekumenickom koncile v Konštantínopole roku 869 bolo stanovené, že si nemáme svet a človeka myslieť členených na telo, dušu a ducha, ale iba na telo a dušu, a duša má len niektoré duchovné vlastnosti. Je to jeden z prejavov toho, že človek po štvrtom storočí nášho letopočtu vstupuje do materializmu a z kresťanských právd činí dogmu t.j. právnicky sa uznáša čo má byť pravdou takzvaným hlasovaním. Tento právnický princíp miesto duchovného pravdivého poznávania vniesol do západnej civilizácie egyptsko-rímsko-právnický element a to práve skrz cirkev, ktorá ustanovovala dogmy na základe väčšinových uznesení koncilov. V štvrtom storočí sa tiež rozmáha arabizmus, ktorý bol prenesený do Španielska a tak bol juhozápad zaplnený fantastickou rozumovou kultúrou a toto potom rozvinula scholastika v stredoveku ako stredovekú kresťanskú filozofiu. Všetko, čo chcelo načúvať nadzmyslovému mystériu kresťanstva, mystériu Golgoty a Svätého Grálu bolo vymietnuté a umlčané rímskym katolicizmom klesajúcim stále viac do dogmatizmu. Ľudia si na základe pitvania ľudskej mŕtvoly robili predstavy o živom človeku a tak strácali postupne predstavu o živej astronómii a živej medicíne. Kresťanstvo poprávničené tak, že sa právnické pojmy, rímske štátne pojmy a rímska absolutistická hierarchia vniesli do kresťanstva. Kresťanský Rím prijíma zvláštne názory Ríma, ako nad ľuďmi vládnuť, ako sa má nad ľuďmi rozprestierať panovanie. V kresťanstve sú však natoľko hlboké impulzy, že napriek tomuto boli schopné byť činné. Tak sa ľudské „Jástvo“ na jednej strane mohlo pevnejšie upútať na fyzickú organizáciu a získavať tak postupne stále individuálnejšie sebauvedomenie, na druhej strane vchádzalo a vchádza stále viac do egoizmu a materializmu. Tak sa do sociálnych podmienok vnáša fyzický poriadok nie božsky-duchovný, nadzmyslový. Toto svetlo sa občas zablysne ako iskra, či svetelný lúč z individualít ako boli Goethe, Solovjov, Schiller a ďalší-uprostred neustále tuhnúcej Európy. A tak vzniká stále väčšia náklonnosť k zlu. Biblia rozlišuje diabla a satana. Diabol zvaný aj Lucifer /symbolicky červená farba/ ak je správne uchopený, prináša všetku krásu a svetlo, ale ak je cez jeho impuls prestúpená hranica, prináša bezbrehé sexuálne zvrátenosti a nízku primitívnu pudovosť. Satan /symbolicky čierna farba/ naproti tomu umožňuje človeku pevne kráčať po tejto zemi a vedieť si s ňou poradiť kvôli svojmu prežitiu, ale ak prestupuje hranicu, človek sa stáva vnútorne chladným, necitlivým a despotickým. Tento Satan zvaný Ahriman sa usiluje v dnešnej dobe o ľudskú dušu a tak vzniká stále viac vojen, klamstiev, až silná posadnutosť silami zla, láska k zlu personifikovaného boja lži proti pravde. Toto všetko vyciťujúc píše okolo roku 1920 Oswald Spengler svoje dielo „Zánik Západu“ a Fridrich Nietzche, ktorý týmito silami zániku najtragickejším spôsobom trpel a bol týmito krízami tragického zániku nakoniec zlomený. Nastáva takzvaná duchovná skleróza modernej učenosti a prechádza do filistrovskej pedantnosti. Ľudia popierajú ducha a neskôr aj v modernej psychológii dušu, pretože ich už nepoznajú, pretože nemôžu k nim dospieť. Celá táto tragika je naplno viditeľná v meste, ktoré som navštívila a to v meste, v ktorom sa nachádza najstaršia európska univerzita a ňou je mesto Bologna. V tomto meste pôsobili prví zakladatelia vedeckého materialistického myslenia Luigi Galvani, Mikuláš Kopernik… Toto mesto už v svojom základe bolo postavené tak, že má v sebe do kruhu uzavretú formu s hlavnými ulicami zbiehajúcimi sa do stredu s množstvom arkád. Prechádzajúc sa pomedzi ne, cítite tmu a ťažobu. Ľudia, ktorí prechádzajú popri vás sú oblečení v čiernom. Akoby nosili za niečím smútok. Zvlášť sú takto oblečení všetci študenti. Čierna je zvláštny symbol tohto mesta. Všetky úzke sedenia pred kaviarničkami sú čierne…. Ako vysvetliť toto nosenie smútku práve v meste, ktoré by malo byť nositeľom ducha. Je to však materialistický duch, ktorý so skutočným duchom má pramálo spoločné.

Mnohých možno v mladosti chytala nostalgia za starovekým Gréckom a jeho ideálom ako akási podvedomá spomienka. Samozrejme v každej životnej realite sa vytratila a väčšina ľudí sa drží bežného života, ktorý Nietzche ostro odsudzoval vo svojom diele “Ľudské príliš ľudské”- zažívajúc tak nesmierne vnútorné zúfalstvo mŕtvej súčasnej doby, ktorá svojou fyzickou vedou, vierou, medicínou a dnes by sme už povedali i upadnutým a spolitizovaným umením úplne vysušila ľudskú dušu a ľudské vnútro. Dnes je všetko ešte vo väčšej miere – moderná veda poprela ešte i tú dušu a psychológia vlastne samotný obsah toho, čo by mala skúmať. Človek sa cíti vo svojom nižšom ja, vo svojom tele – keď to je uspokojené, jeho duša a duch ho nezaujíma. Všetko podlieha materialistickému právno-rímskemu, ktoré prináša spolu s arabskou kultúrou silný materializmus a ateizmus prejavujúci sa už po 4. štvrtom storočí nášho letopočtu, keď sa nehľadá skutočný Kristus, ale na konciloch sa vlastne právnicky rozhoduje, čo pravda bude alebo nebude a to sa stanovuje ako dogma. Tak to všetko vzniká na upadajúcej gréckej kultúre v orientálnom poznaní vyúsťujúcom do gnostického poznania, ktoré bolo katolíckou cirkvou úplne vymietené. Zdalo by sa to zúfalé, ale bolo to potrebné, aby sa človek zameral na tento pozemský svet- aby sa jeho ja viac naviazalo na jeho schránu fyzického tela a nebolo vytrhávané tak do prírodných živlov, ako to bolo v stredovekom Grécku, aby poznanie jedného života prinieslo akceleráciu hmotného vývoja pre človeka a zjednodušilo mu vonkajškovo pobyt na tejto zemi. Teraz však je toto všetko na veľmi veľkom úpadku a sily k návratu a pohľadu na duchovný svet sú zatiaľ veľmi, veľmi malé, aby prekonalo silu materializmu, ktorá vo svojom pokročilom ztuhnutom štádiu snaží kŕčovito sa udržať. Možno to sledovať zatiaľ len v duševných zábleskoch určitých individualít veľmi poskromne. Jedným z nich je napríklad Vladimír Solovjov alebo mohutný duchovný impulz v umení Richarda Wagnera alebo Antona Brucknera. Nietzche dokonca vo svojom diele vycítil toto všetko, časom ho však pohltila úzkosť z do priepasti sa rútiaceho sveta. Cítil, ako sa prúdy zla vylievajú na Európu. A to, čo tu možno vidieť v podobe silného materializmu je silná náklonnosť k zlu a egoizmu práve v tom, čo sa hrdo bije do pŕs, že je najvyšším vrcholom materialistickej kultúry – zbrane zabíjajúce ľudí, je to veda, ktorá nás klame svojimi letmi do vesmíru, je to medicína, ktorá nás vlastne svojím chemickým priemyslom zabíja, je to priemysel, ktorý ničí pôdu chémiou. To všetko vzniká preto, že je tu pedagogika, ktorá ničí deti suchopárnymi vedeckými pojmami a tak ubíja už v zárodku ich duše. Počiatkom toho bola práve Bolonská univerzita. Dôsledkom sú odľudštené priam neľudské továrne, kde je človek prikovaný k hučiacemu stroju, ktorý navyše produkuje nepotrebnú nekvalitu. Je to preto, že sa veci riešia skrz to mŕtve, ako som už spomínala: medicína sleduje pitvaním toho mŕtveho v človeku a tak sa ho snaží liečiť- nevidí už pochody a prúdenia, nevidí ako súvisí choroba s jeho osudom, prežívaním, uvažovaním a okolnosťami. O tom by sa dalo vravieť donekonečna a koniec európskej kultúry možno priam pozorovať na každom kroku, aj v tom čo sa v súčasnosti deje v politike zameranej nie na ľudí ale na moc, a na niečo mŕtve čomu sa vlastne pripisuje najväčšia hodnota -ako sú mŕtve peniaze, peniaze ktoré vlastne by mali slúžiť a nie zotročovať. Slúžiť iba na to, aby si človek navzájom rýchlejšie pomáhal, t.j. pomáhal druhému práve tým, čo najlepšie vie a čo cíti vo svojej duši ako poslanie pre druhých. A to je tá cesta vlastného rozhodnutia, vlastných otázok, nie pasívna viera, že budem niekým spasený keď budem veriť. Tu je tá úloha dnešnej doby a novej kultúry rozhodnúť sa vystúpiť z tohoto systému vlastným rozhodnutím a znovu sa vnútorne, v duši zatiaľ umelecky a meditatívne, kontemplatívne v duchu k tomu, čo stojí vyššie nad človekom. 

Celá fotogaléria