Keď som sa rozhodla prísť do tohto krásneho kraja, s veľkou radosťou som objavovala popri chodníkoch, na lúčnych miestach a v lese na stromoch malé sakrálne artefakty mysliac pritom na svoju babičku, ktorá sa vždy prežehnávala, keď sme sa viezli v mojom detstve popri takýchto miestach. Veď jedna i so zvonicou bola priamo i pri bývalej škole jednotriedke, ktorú som kúpila. Prvá myšlienka púte vychádzala z toho, že sa v tejto bývalej škole po jej zavretí konali raz mesačne katolícke omše ešte i zo začiatku, keď som už budovu vlastnila, ale ešte v nej nebývala. Vtedy z nejedných úst padlo, že by bolo pekné, keby sa táto škola stala pútnym miestom. K myšlienke pútnej trasy sa pripojil i príbeh jednej blízkej susedy, ktorá hovorila o tom, ako bola vážne chorá a ako sa jej zjavila nad Drienčím Mária, pod ktorého úpätím je ľudová pieta pri vyše dvoch storočných lipách a konajú sa tu niekedy pri nej na sviatok Sedembolestnej omše v prírode, a ako sa začala na základe toho uzdravovať.
Hneď ako som dom kúpila, začala som organizovať každé leto Malý pútnický festival hudby, ktorý zväčša, pokiaľ sme nešli do vzdialenejších kútov Slovenska alebo Čiech, okrem iných zastávok obsahoval i túto bývalú školu t.j. teraz Dom u Bielej ruže a v nej kaplnku Nanebovstúpenia, v ktorej sa doteraz občas konávajú ekumenické kresťanské podujatia.
Tieto malé skromné miesta – pieta, kaplnka, kríž so zvonicou, obrazy na stromoch nadobúdali pre mňa ešte väčší zmysel, keď som si čítala v knihách spisovateľa Karla Funka o posvätnosti takýchto drobných miest a o tom ako privádzajú človeka k skromnosti a pokore.
Jasnejšie kontúry aleje začali vznikať, až keď prišla v tieto končiny bývať moja priateľka. Keď ma prišla prvý krát navštíviť, práve u mňa boli deti s rodičmi z jednej materskej školy a každý si písal svoju báseň, ktoré sme potom vešali na stromy smerom od nášho domu až k malej bielej kaplnke smerom k Horným Hámrom. Akonáhle sme k nej prišli, Erika zvýskla, že veď ona tu hneď býva. Bola som i ja prekvapená, lebo som vedela, že prišla bývať do Horných Hámrov, ale nevedela som kde. Tak sme si hneď na prvé stretnutie vytýčili k sebe navzájom trasu plnú poézie.
V lete 2019, ktorý bol pre mňa veľmi zvláštnym rokom, som bola nútená okolnosťami robiť veľmi skromné a malé podujatia a preto sme chodili v rámci Malého pútnického festivalu hudby po drobných sakrálnych miestach priamo v okolí Domu u Bielej ruže a spievali sme pri nich. Tu Erika vravela, že vždy rada sadila stromy a vždy túžila vysadiť Alej plnú starých odrôd stromov a tak sa spojili obe naše túžby a vznikol malý projekt „Alej, ktorá spája“ a ktorý Erika i spísala a vďaka hlasovaniu mnohých ľudí sme získali peniažky z grantu Všeobecnej úverovej banky, za ktoré následne bolo možné nakúpiť stromčeky a zaplatiť umelcov na postupnú opravu starých a opravu nových sakrálnych miest na trase, ktorá sa prirodzene začala črtať.
A tak sme rokom 2020 začali alej realizovať a ak Boh dá a ľudia sa komunitne budú pripájať, čo sa už deje, bude to možno dlhodobá náplň spojenia oživovania prírody s týmito magickými skromými kresťanskými miestami
V podstate tá naznačená trasa je tu už dávno, keď v lazovej časti Kosťovho vrchu žilo viac ľudí ako v samotných Horných Hámroch a chodili pešo z vrchov dolu do dediny do kostola a na tejto trase ku kostolu a naspäť vznikali oddychové miesta vhodné na modlitbu.
A tak nech je vznikajúca „Alej, ktorá spája“ i pre Vás potešením, pookriatím a prehĺbením Vašej duše snažiacej sa o spiritualitua a nech stromy na tejto pútnej trase, ktoré verím raz zarodia pre Vás osviežením.
