Legendu o Christophorovi mi často rozprávala ešte moja babička. Pamätám si, ako som hlboko prežívala, najmä chvíľu, keď bola búrka a ozval sa hlas malého dieťatka a potom ten obrovský kontrast toho, že najmenšie dieťa sa vlastne stane pre Christophora najťažším až tak, že ho takmer nevládze preniesť na druhú stranu rieky.

Christophoros bol silný obor, preto mohol prenášať ľudí cez hlbokú rieku. Takáto pomoc ľuďom od obrov je zaznamenaná na veľkom počte rozprávok, legiend a príbehov. Pred našim fantazijným zrakom sa zobrazujú obri stojaci, tak ako v rozprávke o krivých zrkadlách, pred veľkým vchodom alebo veľkou bránou, ktorú si vlastne smrteľník ani nevie sám otvoriť, pretože jej kľučka je príliš vysoko a dvere sú nesmierne ťažké. Pýtajú si kľúč. A tu vyvstáva otázka: čo je tým kľúčom? Nie je to náhodou nejaká schopnosť, nejaké poznanie, nejaký vyšší cit v nás, ktorý nám je schopný otvoriť takýto priestor, takúto bránu možno do inej dimenzie, do iných svetov? Preto takéto brány so stĺpmi, ktoré podopierajú alebo strážia obri väčšinou vedú do chrámov a veľkých palácov a miestností, kde vládne krása, duch a umenie. V poslednej dobe sa množia dôkazy o tom, že takýto obri skutočne existovali a to ešte donedávna. To, že títo obri existovali potvrdzujú nielen písomné dôkazy, ale i vykopávky s obrovskými ľudskými postavami dosahujúcimi viac metrov, veľa fotografií spred sto rokov, dokonca i niekoľko starých filmových záznamov. Mnohokrát sú títo obri ochraňujúcimi bojovníkmi. V prekrásnej Puškinovej rozprávke o zázračnej labuti sa pred nami otvára prenádherná bájna krajina, kde na jej obranu prichádzajú z mora obrovskí bojovníci a na počudovanie na filmových záberoch posledného ruského cára počas rôznych slávností vidno šík bojovníkov, ktorí svojou výškou skoro výrazne presahujú výšku ostatných ľudí. Ešte ako dieťa som bola na veľkej svadbe na Orave, kde som sa zoznámila s vyše dvojmetrovými bratrancami mojej mamy. Možno takáto veľkosť bola bežná. I keď sa nám oficiálne tvrdí, že ľudia minulosti boli veľmi malí. Možnože sme mali v minulosti omnoho väčšie rozdiely vo výške, ktoré sa ale dnes potláčajú modernou medicínou.

Christophoros znamená vlastne „Nositeľ Krista“. Emil Bock vo svojej krátkej stati upozorňuje na úlohu dnešného človeka, že sa tak trochu každý potrebuje stať v niečom silný ako obor a že musí nabrať odvahu, ušľachtilosť a nesebecké sebavedomie a individualitu a tým sa stať schopným niesť v sebe božskú bytosť Krista tak, ako počas troch rokov ju niesol Ježiš Nazaretský po svojom krste v Jordáne. Tiež pre neho ako nám vraví jedna z prvých slovenských antroposofov Klára Kundráčová v jednej zo svojich prednášok, že i pre Ježiša bola táto bytosť nesmierne ťažkou v tom slova zmysle, že priam ničila všetky jeho bunky napriek tomu, že táto fyzická schránka nebola poškvrnená prvotným hriechom a Ježiš už z posledných síl dovršoval svoju záverečnú púť a Kristus musel na Olivovej hore prosiť o posilnenie týchto schrán tela Ježiša Nazaretského, aby ešte boli schopné prejsť ku Golgote. A tu prichádza po troch dňoch k Zmŕtvychvstaniu a to práve v čase prichádzajúcej jari. Toto Zmŕtvychvstanie je prísľubom možnosti, keď sme schopní prijať Krista, aby sme mohli byť skrz neho Vzkriesení tak, ako po prenesení Ježiša cez rieku sa suchá palica, ktorou sa Christophoros opieral zazelenala. I od nás je vyžadovaná takáto slúžiaca obeť. Podobný obraz vidíme i v obeti Alžbety, ktorá obetuje seba samu a svoj život pre Tanhäusera, ktorý sa vráti zo svätej zeme bez toho, aby mu bolo odpustené, bez zakvitnutej suchej ratolesti. Táto ratolesť však začne klíčiť nad hrobom Alžbety, keď zúfalý Tanhäuser začne roniť nad jej hrobom slzy. Prenádherným spôsobom zobrazil Richard Wagner vo svojej opere tento príbeh i hudobne, ária modliacej sa Alžbety a plačúceho Tanhäusera sú vôbec jednými z najkrajších a najhlbších árií romantizmu vôbec. Obaja sa vo svoje obeti a strate stávajú „veľkými“. Toto odhodlanie a sebazaprenie je novou úlohou pre všetkých a robí nás veľkými nie už však vo fyzickej rovine ale v éterickej a duševno-duchovnej. To je úloha budúcnosti, aby sme boli schopní slúžiť druhým z vlastného chcenia, nie preto, že nás k tomu núti vonkajší osud, lebo ten nás bude nútiť čoraz menej. Obrovia minulosti tu už nie sú, aby nám prišli na pomoc, tak ako o nich hovorí vo svojich prednáškach ešte pred sto rokmi Rudolf Steiner, musíme sa nimi stať my sami.