Labutí nie je veľa a stále sú vlastne vzácne. Na Slovensku niekedy ostávajú a neodlietajú do teplých krajín. Ak máme možnosť hľadieť na ne, tu je oslovená naša fantázia a máme pocit, že vchádzame do rozprávky.
Snivosť, krása, grácia, čistota, tajomnosť, vernosť a zároveň nezávislosť sú črty, ktoré z nej začíname vyciťovať.
Snivosť- jej bieloba a pokojné plynutie na hladine vnáša do našej duše a my by sme sa chceli uspať a kolísať v hmle a jemnom opare medzi vodou a vzduchom. V tomto priestore medzi týmito dvomi živlami, medzi spánkom a bdením dochádza k mysterióznemu spojeniu protikladov – života a smrti, muža a ženy, fantázie a reality. V tomto stave dochádza k zasväcovaniu. Labuť nás k tomuto zasväteniu prenáša. Túžime sa ponoriť do jej hodvábneho peria a nechať sa uniesť na jej krídlach do sveta, kde nie je bolesť, ale krása a bohatstvo ducha. Prenádherná rozprávka O cárovi Saltánovi od Alexandra Sergejeviča Puškina o tomto svete rozpráva a bránou k nej je práve nežná, snivá labutia bytosť.
Krása sa zrkadlí v čistom jazere, keď vidíme nádherné tvary labutí. Nie nadarmo zakladateľ duchovnej vedy vraví v úvahách o odeve ľudskom, že má robiť človeka krásnym, lebo krása umožňuje spojiť vyššie Ja človeka s jeho fyzickou stránkou. A tak sa labuť stáva symbolom krásy v pravom slova zmysle. Takúto krásu nenájdeme ani v jednom inom zvierati a aj preto je labuť poslom spásy a záchrany skrz známu múdrosť „ Krása spasí svet.“ Opätovný návrat ku kráse je dnes viac než dôležitý – lebo bez krásy sme chorí a hladní v duši a to sa prenáša i na naše fyzické schrány.
Grácia – labutí krk a jeho držanie prináša do našej predstavivosti nezameniteľný pôvab. Takáto hrdosť a osobitná vzpriamenosť môže byť aj u človeka, ako nositeľa Jástva, ako nositeľa Michaelovho impulzu, ktorý velí k vlastnému nesebeckému sebauvedomeniu, kde to zlé klesá a to dobré sa vyplavuje na povrch - tak ako voda samotná naznačuje. Vo vode totiž to ťažké nesúce obrazne zlo klesá ku dnu a to ľahšie sa dostáva nahor. Labuť je schopná plávať ešte nad tým, je schopná pozrieť sa ešte vyššie do živlu ponad fyzický svet ponad vodnú hladinu do vodno-vzdušného živlu. V árii Korsakova, ktorá je komponovaná na vyššie zmienenú rozprávku Puškina, spieva Labuť v nádherných intervaloch sexty, ktoré nás dvíhajú ponad fyzický svet do sveta priezračných bytostí. Takisto pozdvihnutou sa stáva i biela nevesta pri svadobnom obrade, keď dochádza k spojeniu dvoch protikladných bytostí a tvorí novú bytosť budúcnosti.
Čistota a nepoškvrnenosť ako ďalší atribút je tiež symbolickým obrazom svadobných šiat nevesty. Tento šat, jeho záhyby, jeho belosť akoby ukazoval na éteričnosť a na všetky jej substancie a životné sily, ktoré sa práve rozvíjajú do krásneho kvetu. S čím iným by ste pripodobnili nevestu ak nie s labuťou? Vo fenomenálnej hudbe viacerých skladateľov napr. v Skriabinovej prvej symfónii môžeme vyciťovať očarujúcu hudobnosť, harmoničnosť a muzikalitu, ktorá uchopuje éterické sily človeka a priestor medzi dvomi tak zdanlivo oddelenými svetmi. Vďaka Rudolfovi Steinerovi a jeho najmilejšiemu dieťaťu eurytmii môžeme tento labutí medzisvet začať uchopovať vedomejšie a prostredníctvom tohto nádherného pohybového umenia doň začať priamo vstupovať. Nielen priamo vstupovať, ale sa ním aj očisťovať.
Vernosť - vo vzťahu dvoch ľudských bytostí nesúcich v sebe rôznu pokrvnosť a rôzne pohlavie sa odohráva najväčšie ľudské mystérium. Oni tvoria spolu novú bytosť budúcnosti a tu je na mieste paralela pravej ušľachtilej vzájomnej vernosti, tak ako ju môžeme zažívať i v príkladnom vzťahu prenádherného labutieho páru, keď sú si verní celý život a keď i po náhodnej smrti samičky je samček schopný doopatrovať mláďatá.
Nezávislosť – vieme z útokov labutí na človeka o tom, že labuť nežije v kŕdľoch ale v páre i to naznačuje budúci svet človeka a to jeho veľmi silnú individualizáciu, ktorá ale paradoxne začína prinášať tie pravé a hodnotné vzťahy. Človek vo svojom zasväcovaní, vtedy keď naplno začína do neho vchádzať duša vedomá a tiež i jeho vyššie Ja, vstupuje na cestu vnútorného osamostatnenia, prestáva byť stádovitým a skupinové Ja je pre neho stále menej prípustné a dištancuje sa od neho. Symbolom takéhoto vývoja a takejto cesty, ktorá je osobitým a originálnym zážitkom každého človeka, v ktorom musí hľadať útrpnou cestou pravú ľudskosť a zbaviť sa zvieracej duše, tak ako je v mnohých príbehoch a rozprávkach ako i v prenádhernej a sebaobetujúcej meditatívnej ceste sestry zachraňujúcej svojich bratov „Sedem labutí“ od bratov Grimmovcov.
Tajomnosť – tak nádherne zobrazená v zakliatom princovi v rozprávke „O Labuti“ od Boženy Nemcovej. Len skutočná láska ho môže odkliať a vyslobodiť z labutej podoby. Labuť sa tak stáva symbolom zakliateho vyššieho Ja , ktoré musí človek ešte len odkryť a zároveň je symbolom vyššej nezištnej lásky, ktorá môže vznikať len medzi dvomi skutočnými individualitami schopnými obete pre druhého. Ak toto odkliatie prichádza vtedy, keď človek nie je morálne a vedome pripravený, stráca svoje vyššie Ja – tak ako vo fascinujúcej opere „Lohengrin“ Richarda Wagnera vysloví Elza otázku k Lohengrinovi príliš skoro zisťujúc jeho meno a jeho pôvod. Potom ho musí opäť hľadať ale už s veľkým trápením a strastiplnou cestou. Preto i toľký obraz bolesti v tzv. Labutích piesňach, ktoré s neskonalou bolesťou pociťujeme pri strate nádhernej a milovanej bytosti. Rozlúčka s tým najčistejším v človeku je najbolestnejšia. Preto aj existuje tento pojem ako Labutia pieseň, ako posledná pieseň človeka pred odchodom, keď sa musí lúčiť so životom a v takejto piesni ho labuť prevádza k druhému brehu. Labuť nás je schopná spájať s mŕtvymi, lebo práve oni skrz jej perute sú schopní prehovárať k nám spoza druhého brehu v posmrtnom svete. V tejto ozvene ich hlasu a v trepote labutích krídiel môžeme vytušiť celú nádheru rajského sveta, z ktorého nás naši milovaní zosnulí zdravia a snažia sa k nám priblížiť a naznačiť, že sú stále s nami, a že od nich prichádza pre nás vnútorná posila. Lohengrin je takýmto poslom duchovného sveta – prichádza na labuťom korábe z iného sveta a v spojení s ním sa stávame zasvätencami posvätného Grálu a Labutím rytierom, ktorý je nám naznačený v prenádherných obrazoch Artušovych rytierov a Parsifalovi z dávnych legiend.
Naša duša je ako jazero a labute v nej plávajúce sú ako dve najvyššie cnosti spájajúce sa v Láske a Nádeji.
Pohľad na ne nám vlieva do duše pokoru, pokoj a vieru v možnú budúcnosť, ako sa spieva v piesni Labutí od Reynolda Hahna na poéziu Armanda Renauda:
Tvoja duša je jazerom lásky, v ktorej sú tvoje túžby labuťami. Pozri, ako sa pohybujú okolo jazera a brázdia jeho povrch. Neohrození cestovatelia, lietajú so široko roztiahnutými krídlami. Nič im nie je neznáme, ani modré vlny a ani zelené ostrovy. Hlasné a majestátne s belosťou, ktorá je neporovnateľná. Túžby zrodené vo vôňach a pod dávnym Slnkom. A iné tiché, čierne sú tajomnými vencami spletenými vo vzduchu. Túžby zrodené počas večerov, kde všetko na zemi zaspí, Tieto vtáky, ktoré sú bez počtu, nech vidí Tvoja duša kvitnúť! Koľko je ich už na vodách a koľké sa ešte zrodia! Tvoja duša je jazerom lásky, v ktorej sú tvoje túžby labuťami.
