Radosti a rozkoše sa nám v živote dostáva ako niečoho, čo je nám múdrym riadením sveta darované bez nášho pričinenia, čo musíme prijať ako milosť svetových mocností, ktoré nás chcú akoby vložiť do seba. Vplyvom bolesti a problémov prichádzame sami k sebe, zdokonaľujeme sa. Svojou radosťou vyvíjame pocit, – ale len keď na ňu pozeráme ako na milosť – ktorý môžeme nazvať pocitom oblažujúceho spočívania v božských mocnostiach. A vtedy je jedinou oprávnenou náladou iba vďačnosť voči radosti. Radosť nemožno pripisovať karme. Každá myšlienka, že radosť je zaslúžená, nás oslabuje. Radosť a rozkoš majú v sebe niečo ničivé a ničia naše vlastné ja. Nemá to byť snáď kázanie proti rozkoši, výzvou, aby sme sa oddali sebatrýzneniu. Ak poznáme nejakú vec správne, neznamená to, aby sme pred ňou utekali. Treba ju brať kľudne. Máme však v sebe vzbudzovať náladu prežívať ju ako milosť, lebo tým sa noríme do božstva. Tieto slová nie sú povedané preto, aby kázali askézu, ale aby bola prebudená správna nálada voči radosti. Ak by sa jej však chcel niekto vyhýbať, pretože by si hovoril, že je v nej niečo ničivé, tak to by bol ideál falošnej askézy, sebatrýznenie – taký človek by sa vyhýbal milosti, ktorú mu darujú bohovia, v podstate búril sa proti nim.

Rudolf Steiner