Andrej Sládkovič a jeho najväčšia láska
Júlia Antónia Sekovičová.
Vždy, keď som prešla popri dome Maríny v Banskej Štiavnici vidiac zámky lásky na mrežiach jej domu zavesené, zdalo sa mi to tak trochu absurdné, práve preto, že som poznala listy Andreja Krasyslava Sládkoviča jeho budúcej manželke Júlii Sekovičovej. Mladé páry si vlastne dávali a doteraz dávajú zámok symbolicky na lásku, ktorá nemala realizáciu a ani dlhé trvanie. Je úžasné, že ľúbostný epos „Marína“ má stále väčší život v podobe obnovy a propagácie Maríninho domu. Ale Sládkovič napísal Marínu, po rozchode s ňou. Sám sa o ňu už nie veľmi zaujímal a odpísal jej, nech si vezme bohatšieho a nie chudobného. To, že dal eposu názov „Marína“, je len ako spomienka na mladícke vzplanutie, ale obsah, je celkom o niečom inom. Je to ideál, ktorý Sládkovič hľadá, obraz budúcnosti vo vzťahu muža a ženy. Ako píšu aj autori vydaných ľúbostných listov, ktoré vyšli vo vydavateľstve Tatran v roku 1984 - „ Nie je to báseň o Maríne Pišlovej. Napísal ju pod zrejmým vplyvom mladíckej lásky, ale zároveň píše o láske všeobjímajúcej a všetkým hýbajúcej, o láske, ktorá dáva životu zmysel.“
Podľa môjho názoru v epose prekonáva názor Solovjova, že skutočná láska nemôže mať trvania a požehnania v dnešnom svete a je odsúdená na nešťastný koniec. Práve naopak svoje hlboké poetické myšlienky potvrdzuje i svojim reálnym vzťahom k Júlii Sekovičovej. Viď. opäť vydavateľstvo Tatran - „Bola to láska „osudová“ v plnom význame slova. Nie „mladícke vzplanutie“, nie láska „literárna“ a rozhodne nie „náhradná“ láska za Marínu, ako sa to neraz intepretovalo a interpretuje. Sládkovičove ľúbostné listy Antónii Júlii Sekovičovej sú históriou veľkej lásky, lásky opätovanej so všetkými príznakmi a prejavmi.“
Stojí s ňou s absolútnou neoblomnosťou, cítiac súznenie a vnútorné splynutie duší. Zároveň vidí, že naplnenie vzťahu je dlhodobý proces, ktorý nekončí týmto životom. Pokiaľ čítame druhú polovicu jeho diela, myslím si, že väčšina ani nerozumie jeho obsahu. Sládkovič poukazuje na pôsobenie lásky po smrti oboch. Jej zväčšenie v nebeskom svete a jej blahodárne pôsobenie smerom k zemi a ľudským vzťahom. Ukazuje, že po smrti sa nemožno od zeme odvracať a užívať si nebeské „blaho“, ale dávať zemi to, čo sme tu zasiali, tam rozkvitne a pustí svoje plody ako nebeská manna pre ďalších ľudí a pre ich zušľachtenie. Naznačujúc zvláštny kolobeh, ktorý mu možno prýšti z podvedomia, alebo možno veľa vecí zo svojej zasvätenosti chápal i vedome. On je z tých nemálo, ktorý ukázal svojim manželským spojením s Júliou Antóniou vzácny príklad hlbokého vzťahu, ktorý sa vynáša nad to bežné a všedné, popritom ale nepopierajúc pozemský svet a jeho potreby. Ukazuje na vzácne splynutie duší v jednu nádhernú bytosť, tak ako táto bytosť lásky kvitne, alebo upadá a vädne u každého láskyplného vzťahu, podľa toho, ako s ňou obaja zúčastnení nakladajú.
Úryvky z týchto vzácnych listov, umelecké pohybové stvárnenie častí „Maríny“ ako i zhudobnené duchovné piesne Andreja Sládkoviča si môžete vypočuť v evanjelickom chráme v Banskej Štiavnici, na mieste, ktoré je pre túto tému najdôstojnejším stánkom.
