Po prvom prečítaní ktoréhokoľvek diela Pavla Országa Hviezdoslava sa človeku zdá, akoby moc obsahu nerozumel a zvláštne je, že po ďalšom čítaní príde iskra a človeku zrazu naskočí úplne jasne celý obsah a potom po ďalšom zbližovaní s textom má človek pocit, akoby reč Hviezdoslava bola tou najprirodzenejšou, aká vôbec môže byť. Akoby bol v tých veršoch a slovách zrazu doma… Nie je to i tým, že za Géniom reči každého národa stojí vyššia bytosť ako archanjelska a obetuje sa pre ten ktorý národ a vstúpi do archanjelskej roviny. A nie je to tak, že Hviezdoslav tohto Génia reči tak bohato uchopil? A zrazu akoby človek pocítil svoju materčinu v jej hlbokých prameňoch a bol objatý v jej náručí. To s nami robí poézia Hviezdoslava – nádherný esprit, veľkoleposť a hrdosť iného druhu – až rovnú Bohom a neboriaca sa so zlým a utláčajúcim svetom – ako štúrovská poézia. Hviezdoslav apeluje na vedomie – na sebauvedomenie pravého druhu a predovšetkým na prácu na sebe – ako to jednoznačne vyplýva napr. z jeho krvavých sonetov.

V jeho biblických príbehoch poukazuje, že príbehy Starého zákona sú archetypom, potrebným na uvedomenie pre každý národ a pre každého človeka. V jeho žalmoch je na piedestál vyzdvihnuté kresťanstvo, dokonca mariánsky impulz nevynímajúc, napriek tomu, že bol evanjelikom ako Samo Bohdan Hroboň. V básni o Sixtínskej madone, poukazuje, že za touto podobizňou je čosi hlbšie, čo možno ako pochopenie príde až v budúcnosti.

Otázka ženstva, ktorú zrejme často vídal a riešil vo svojej právnickej praxi, je mu blízka a poukazuje na jej utlačenosť – či už v Hájnikovej žene alebo i v biblickom príbehu o Agar. Vyhnaná otrokyňa – a napriek tomu z jej lona povstáva celý arabský národ, v ktorom sa ale tak trochu stále nesie biľak vyhostenia do púšte v celom svojom osude. A slová pomsty a potreby napojiť sa z čistého prameňa sú stále živou otázkou, na ktorú možno i naša umelecká snaha sa bude snažiť hľadať odpoveď.