Čistá entelechia tónu
V plnej naplnenosti srdca som hľadala i hľadám ideálny spev. Môcť tak vyspievať dušu a hľadať to najčistejšie, čo možno ľudským hlasom dať. A tak v hľadaní tejto idei prechádzajúc a poznávajúc jej tzv. realizátorov, som veľa krát zistila, že hrubosť, široké lakte, násilie na hlase a viac kričanie ako skutočný spev vládne svetom. To všetko vonkajškovo chladné ukazuje skôr ego spievajúceho ako skutočné umenie.
Nevraviac aké prekážky a nezáujem sú stavané snahe o skutočne čistý spev a nemožnosť rozvíjať sa – a to nielen zo strany verejnosti, ale i samotných umelcov a tých, ktorí by mali ušľachtilé umenie podporovať a vyhľadávať. Koľké milióny idú na podujatia – kde stačí zapnúť nástroje k elektrickému vedeniu, pustiť pre tak jemný nástroj akým je sluch zničujúce decibely a nahnať stádo ľudí a privádzať ich do primitívnej šialenosti. A pritom skutočný národný poklad v podobe slovenskej piesňovej alebo opernej tvorby a jej interpretácia sa nijako nepodporuje a ani nefinancuje. Lož si za stôl sadla a pravda u dvier žobre. A tak mnohý umelec, ktorý by bol schopný skutočnú hodnotu dávať svetu, musí robiť inú prácu, aby sa uživil a nemôže sa naplno venovať a do dokonalosti doviesť to, čo by bol schopný dať svetu.
Pritom ľudstvo čistý a povznášajúci spev tak potrebuje. Je to pravá potrava pre dušu. Jedine liečivá a jedine zušľachťujúca. Čím vyšší a mäkší tón, tým vyššia energia a naplnenie. Ale zabudlo sa spievať, rodičia nespievajú deťom, v školách sa takmer nespieva. Nastáva všeobecná fonasténia, neschopnosť zaspievať ani jeden tón. Hlas žien po vyše sto rokoch tak klesol, že rozprávajú o oktávu nižšie. Mládež je ovplyvnená mainstreamom, americkou pakultúrou, undergroundom, ktoré postrádajú akúkoľvek krásu. Čím menej krásy, tým väčšmi „vítané“, tým viac sponzorované… Čím tvrdšie nasadenie tónu, čím hrubšie, čím agresívnejšie, čím plochejšie a čím revavejšie…. Vládne teraz to, čo sa kedysi nazývalo chorým hlasom.
Kedy si začneme vážiť skutočné dary, ktoré sme Slováci, Slovania, Európania a obyvatelia tejto zeme dostali ako národné, európske a svetové dedičstvo?
Vyzývam preto k opätovnému návratu k čistému a povznášajúcemu chrámovému spevu, ktorý by sa opäť obrátil k duchu, k svätosti a nie k démonizujúcej podobe.
Keď kedysi spevák spieval, nie preto, že by chcel ukázať seba, ale preto, že bol prostredníkom k niečomu vyššiemu, čo je nad ním a mal to šťastie, že ním to mohlo prechádzať a cez jeho vytríbený spev sa mohlo prejavovať. Úctivý spev nám chýba.
Och, ako celý život hľadala som a hľadám umelcov, ktorí by spolu so mnou chceli hľadať a opäť nájsť stratenú cestu, v ktorej dielo a jeho krása sa s úctou prijíma a jeho hlboký obsah spoločne tvorí a nachádza a venuje sa mu dostatočný čas na prehĺbenie a pochopenie až sa vylúskne ten meditatívny obsah ako krásne Popoluškine šaty z orecha. Kde je to spoločné hľadanie pravej krásy a umeleckého kvalitného spojenia? Žiaľ ticho a nie v zlom závidím tým šťastlivcom, ktorým sa takáto cesta podarila a i dnes darí.
Vyzývam teda preto k spolupráci tých, ktorým záleží na pravom čistom umení, ktoré sleduje ducha a neubíja dušu, ktoré nepopiera dušu a ktorým záleží na nájdení skutočnej esencie a entelechie umenia a tónu, ktorý vyludzuje.
Cesta spevu, ktorá má za úlohu skutočné stretnutie s duchovnou entelechiou samotnej bytosti tónu.
